Labyrint
Slniečko zapadá, prichádza tmavá noc
mesiac má konečne späť svoju veľkú moc.
Predo mnou je už tma, končí sa dnešní deň
a noc odomyká mi kľúčom zas nový sen.
Mesiačik vychádza, hviezdy mi mávajú
a či ma pustia do kraja snov váhajú.
Pred sebou mám niečo, niečo neskutočné,
nemôžem uveriť, že je to skutočné.
Úžasný labyrint, veľký a prekrásny –
vchádzam doň a myslím hneď na nádherné sny.
Motýle a víly lietajú okolo
je to krásne, aby to navždy aj bolo.
Krídla sa ligocú v lúčoch slniečka
a lupene ruží sadajú na viečka.
Zrazu, ale niečo vraví v srdci stoj!
Zastavím sa hneď aj popremýšľam o tom.
Odrazu z toho ticha začujem šum –
otočím sa nato a zrazu veľké bum!
Nechoď ďalej! Zostaň tu a radšej vráť sa!
To akoby stromy šepkali hneď bráň sa!
Obzerám sa vôkol, idem za osudom
a neviem kam teraz idem ani kde už som.
Okolo mňa zrazu niet vôbec východu,
niekto čakal, ale do môjho príchodu.
Spečatený osud mi už nesie vietor,
predo mnou je smrtka je celá v bielom.
Pochopím, že niet už návratu k živým
a stále sa nad tým všetkým, ale divím.
Smrť pozerá na mňa a zuby vycerí,
kosu zas nabrúsi, nie sme v prímerí.
Načahuje ku mne ruky nato teraz,
že rýchlo utečiem napadlo ma neraz.
V tento okamih a v túto chvíľu –
zbadám nad sebou tú prekrásnu vílu.
Dá mi do mojich rúk krásny kvet čerešne,
nechcem, aby to bolo pre mňa večné.
Smrtka sa zamračí, vidno asi zúri
a nad mojim dobrým osudom sa búri.
Víla mi otvorí cestičku alejou,
otvorím oči a je koniec mojich snov.