príbehy písane rukou smrti

           Prípad  Ann Livinston zostáva stále velkou záhadou.Dozvieme sa niekedy, čo táto žena skutočne prežila a aká bola príčina jje smrti ?

      Zatial vieme jedno : choroba, ktorá Ann ničí sa prejavuje ako rakovina, postupuje neuveritelne rýchlo a poslednú ranu žene zasazuje v roku 1994. 

      Rakovina patrí medzi ochorenia, ktorých príčina ani priebeh sa nedajú s istotou popísať. To čo teda bádatelku zabíja, môže byť naozaj táto choroba , ktorá sa u niektorých ludí náhle objavuje. Ale čo ak chorobu čosi vyvolalo? Napríklad nejaká forma ožiarenia ? Mohla byť po únose ožiarená a ochorela na túto smrtelnú chorobu ???? 

 

 

                      Pod mocou bytostí z iných svetov

 

       5.február 1970      Denník Ann Livingston

 

Sedím pri okne na pohovke a čítam knihu. Oči sa mi už zatvárajú a len kútikom oka mrknem na hodinky zavesené nad mojou postelou. Je niečo po desiatej a vonku je už tma. Tma, ktorá pomali zahalila celú krajinu kúsok po kúsku. No zrazu zazriem v okne nejaké zvláštne lietajúce teleso, ktoré sa nebezpečne rýchlo blížilo k nášmu  domu a podivne blikalo. Pred mojim oknom zrazu zastalo na pár sekúnd a letelo ponad strechu preč. Srdce mi búši ako časovaná bomba, ktorá ochvílu vybuchne pričom ruky sa mi trasú. Kniha mi spadla na zem a ked som sa postavila ani som asi neuvedomila ze na nej stojím. Pozrela som von z obloka a dúfajúc, že to bol len sen som pozrela na tmavú oblohu. U lesa oproti môjho domu niečo žiarilo no myslela som si, že už mám asi halucinácie a radšej som si šla lahnúť do postele.

Bolo niečo po jednej hodine v noci ked sa to stalo...... Niečo ma vytrhlo z ríše snou a donútilo otvoriť oči. Srdce akoby mi už ani nebilo pri pohlade na tú zvláštnu bytosť. Stojí asi 2 či 3 metre od okraja postele . Pozerá na mňa ožiarená zelenkastou žiarou, ktorá prenikala cez okno do izby. Nemôžem sa pohnúť akoby ma nejako zparalizovala a ked chcem z plných plúc zakričať na rodičou nevychádza z mojich úst ani jediná hláska. Akoby môj hlas pohltila temnota a vsiakol sa do stien izby. Bytosť sa na mňa uprene díva akoby ma šla hypnotizovať a šlahá na mňa elektrické výboje, ktoré ma uspávajú. No po chvíli sa opäť zobudím a bytosť akoby bola stále nalepená na tom istom mieste ako pred niekolkými desiatkami minút čoma uspala. Znova ma uspáva a ja sa znova ponáram do ríše snov. No ako kruh krorý nemá konca mi pripadala chvíla ked som sa zobudila do tretice. Pozreála som na bytosť, ktorá tentokrát stála o niečo bližšie k posteli no zrazu sa mi z nicoho nic zavreli oci a ja som ich nemohla otvoriť. Priala som si aby bol už koniec tohto zlého sna ktorý mi ničí moju dušu. Hmatám okolo seba a snažím sa postaviť , ale nemôžem. Nedá sa to,niečo mi v tom bráni. Odrazu, ale nahmatám čiusi holú hlavu. Jej chlad mi stúpal cez ruky, srdce až k mozgu. Už si viac nepamätám, akoby som stratila pamäť. Neviem čo sa stalo za tie tri hodiny, ale určite som nebola tu. Niekde ma to odvlieko a ja si pamätám len malé útržky. Som v nejakej malej miestnosti a nado mnou stojí asi päť či šesť bytostí ožiarených zelenkastími lúčmi. No čo sa deje dalej mi nieje jasné. Nedokážem si spomenúť, akoby som mala v hlave dieru čo hltí moje spomienky......

 

   6.február 1970

 

Ked som sa zobudila bolelo ma celé telo a noha ma strašne pálila, akoby som v nej mala niečo ostré a horúce. Stiahla som si pyžamové nohavice, aby som sa pozrela čo ma to tam tak strašne bolí. Na kolene sa mi jasne črtali tri velké a dosť hlboké škrabance....

  

  7.február 1970 

 

Dnes som to povedala mame. Rozpovedala som jej čo sa mi stalo v tú osudnú noc, no ona sa na mňa len smutne pozrela a tvrdila, že sa mi to isto len snívalo.

 

12.apríl 1970

 

Znova tu boli. Nevidela som ich, ale cítila som ich prítomnosť. Nemohla som otvoriť oči no moje srdce cítilo, že je tu nejaká zlá sila, ktorá sa snaží opantať moje zmysli. Dlho som bojovala s tou predstavou, že ma znova unesú a budú si so mnou  robiť čo chcú. Len to pomyslenie je strašné a snažím sa pri spomienke na to nerozplakať. Celé dni ma bolí hlava akoby som v nej mala nádor, ktorý mi odkusuje z mozgu až po kým ho celý nepohltí. No nikto mi neverí, nikto ma nechápe, mikto nevie ako sa cítim, ked prichádza noc. Ten strach z toho čo príde ma ničí. Tak ako mám s tím bojovať, ked je to silnejšie ako ja ?

 

   25.december 1970

 

Tak pevne som dúfala,že to peklo sa skončilo no mýlila som sa. Naivne som si myslela, že na mňa už zabudli a dajú mi pokoj. V túto noc som ich opäť videla no som trochu zmätená,lebo si pamätám ako kráčam tmavým lesom až k nejakému malému jazierku. Je zamrznuté a pokryté  malou vrstvou snehu. Pozerám sa na zem a zbadám , že som bosá no moje nohy necítia chlad, žiadnu bolesť. Predo mnou je hmla a v tej hmle črty malých postáv. Snehové vločky mi padajú na viečka a roztápajú sa pri mojom dychu. Kráčam vpred ani sa neobzerám vôkol, len kráčam vztriec tým trom postavám predo mnou. Na viac si už nepamätám aj ked sa snažím a trápim si mysel mučivými spomienkami. Neviem čo sa stalo potom , no ja to tak velmi túžim vedieť...

 

 

19.máj 1972

 

Už som pomali zabúdala na tú bolesť a strach čo som prežívala pred viac než rokom . No pokojný čas, ktorý som prežila vytriedal zas čas strachu, smútku a bolesti..... Moje spomienky sú vždy pomerne hmlisté a nepresné no tú noc som si vybavila až príliš jasno. Radšej som si na to nemala spomenúť, mala som navždy zabudnúť čo sa stalo, aby mi dušu netríznil ten močivý pocit strachu. Bolo asi desať hodín ked som sa šla napiť trocha mlieka do kuchyňe. Kráčala som pomali po schodisku cez obývačku ked sa mi zazdalo, že som v okne vedla televízora kohosi zazrela. Pomyslela som si, že sa mi to asi len zdalo a, že si o už len namýšlam a vidím ich už všade aj ked tam niesu.Tak rada som chcela mať vtedy pravdu.Vošla som do kuchyňe a z chladničky som si vzala mlieko. Naliala som si do poháratrochu mlieka a z chuty som si z neho trocha odpila.. Utrela som si si rukávom nočnej košele mlieko z úst a pozrela smerom k oknu. Bola by som prisahala, že som tam niečo videla. Vizeralo to ako sova no neprikladala som tomu nejaký  velký význam. Zrazu sa dom akoby otriasol a taniere s hrnčekmi sa začali triasť. Telom mi prešiel zvláštny pocit sklúčenosti. Zopár tanierov z poličky spadlo na zem a roztrieštilo sa na desiatky úlomkov. Vtedy som ho zbadala. Stál tam z aoknom a uprene sa na mňa pozeral. Pustila som pohár s mliekom na zem a rovnako ako taniere sa roztrieštil na množstvo úlomkov. Zobrala som posledné zvyšky sili a rozbehla som sa skrz črepiny do obývačky. Kedže som bola bosá , črepiny sa mi zarezávali do kože, no viac než bolesť som v tej chvíli vnímala pocit strachu, že ma chytí. Bežala som hore schodmi a vbehla som do rodičovskej izby. Ešte vo dverách som začala vrieskať. ,, Mami, mami,,ockooo ." No to čo som videla som radšej nemala vidieť. Nad postelou mojich rodičou stáli dve z tých bytostí a skláňali sa nad mojou mamou. Zbadala som, že z jej ruky ktorá  trčala z pod paplona a dotýkala sa takmer zeme steká prúd krvi. Bytosti sa na mňa pozreli a v tej chvíli som omdlela. ONI ju zabili ! ZABILI. čo budem teraz robiť ? Prečo ? Už nechcem cítiť tu hroznú bolesť v srdci zo strati milovaného človeka ...

 

15.marec 1980

 

Prišla som práve z centrály. Tá Juliana MC Kinney mi už pekne lezie na nervy. Tvrdí, že UFO neexistuje, že je falošné, len vykonštruktovaným fenoménom a zároveň súčasťou program na ovládanie ludstva. Taký nezmysel ! Keby prežila to čo ja určite by zmenila názor. Musím o tom napísať článok v našom žurnáli inak ma zlosť neprejde. Vzala som do ruky pero a papier a začala písať. 

 

19.marec 1980 

 

Som taká štastná, že ten článok proti MC Kinney zažal taký úspech. Všetci z centrály ma velmi podporujú a niektorý z nich dobre vedia čo som prežila.Túžim zistiť o UFO čo najviac. Chcem zistiť prečo sa nám tak strašne snažia ubližovať.

 

29.august 1980

 

Dostala som pár výbušných listov. Vraj mám opustiť informačnú centrálu UFO. No môžu ma aj zabiť ak chcú no ja sa tejto práce a výzkumu paranormálnych javov nevzdám.

 

21.január 1983

 

Stretla som sa s doktorkou Karlou Turner. Je to velmi milá osoba, ktorá sa zaujíma o môj výzkum paranormálnych javov. Zistujem, že mimozemštania nás vlastne skúmajú a chcú rozlúštiť náš genetický kod. Prečo sa na seba vlastne podobáme to im nie je jasné. Počula som mnoho príbehov ludí ktorý hovorili o tom ako videli UFO alebo dokonca, že ich unieslo. Doktorka mi rozprávala o práci jej kolegyňe o ktorú majú záujem dokonca aj tajné služby. Vraj tvrdí, že mimozemštanov je neuveritelne vela druhov a to dobrých no i tých zlých, ktorých je u nás pomerne ovela viac. Ukazovala mi dokonca rôzne obrázky viacerých typov. Som nadšená touto hypotézou a slúbila mi, že ma zhypnotizuje, aby som si spomenula na to čo mi urobili, hned ako bude mať volný termín. 

 

12.február 1983

 

Práve mi volala doktorka Turner, zajtra má volný termín .Som neskutočne rada, že konečne zistím čo mi spravili a prečo sa ich tak velmi bojím.

 

 

13.február 1983

 

Sedím v ordinácii doktorky Turnerovej a  snažím sa uvolniť. ,,Mierne prižmúrte oči a hlavu si položte na vankúšik." Turnerová sa usmiala a povedala mi, aby som zhlboka dýchala. Každým výdychom som sa čoraz viac uvolnovala a bola bližšie k relaxácii. Svaly sa mi postupne uvolnili, takže som už nič necítila . Od sánky a tváre, cez krk a plecia, ruky chrbát až k nohám. Cítila som sa čoraz viac uvolnená a neuvedomovala som si čo sa deje okolo mňa. čas okolo mňa akoby sa zastavil a bola som v ňom len ja. ,,Predstavte si žiarivé biele svetlo na temeni hlavy a vnútri tela ." Každý môj nerv, každý orgán, celé moje telo a dostávalo do hlbšieho a hlbšieho stavu relaxácie a pokoja. Doktorka začala počítať od desiatich k jednej. S každým číslom som sa ponorila do hlbšieho pokoja až k tranzu. ,,Povedzte mi čo sa v tú noc stalo. V tú noc ked vám ublížili....." 

,,Viete kto ste ? " spýtala sa doktorka po chvíli lebo si nebola istá či ju vnímam.

,, áno, volám sa Ann Livingston. Je 25.december 1970. Kráčam tmavým lesom k nejakému jazierku. Je tu strašne vela snehu no janemám topánky ani ponožky,ale aj tak mi nieje zima. Vidím pred sebou hroznú hmlu a v nej obrysi nejakých malých postáv. Majú asi jeden a pol metra viac nie a pozerajú na mňa. Ich dlhé ruky sa ku mňe naťahujú a volajú ma. Kráčam bosá v snehu smerom k nim, nechcem tam ísť no oni sú ako magnet a ja ako kúsok železa, ktorý nemá tolko sili ujsť. Chytili ma za ruky a odvádzajú do ich UFO. Kážu mi, aby som si lahla na ležadlo, no ja nechcem a trhám sa im zo zovretia. NIE! Nechajte ma !!!!! No oni ako by nepočúvali a s hrôzou v očiach sledujem ako ma premáhajú a priviazujú k sedadlu reťazmi.Nachvílu  zavieram oči, myslím si, že to bolo len pár sekúnd no boli to ai 2 minúty. Nado mnou stojí asi päť mimozemštanou sivastej farby s velkými hlavami a obrovskými očami. Jeden z nich drží v ruke velkú vrtačku a blíži sa s ňou k mojej hlave. Cítim ako sa mi zabodáva ako včela do kože. Tá hrozná bolesť spaluje  celé moje vnútro a mám pocit, že tú bolesť neuhasí nič na tomto svete. Kričím no oni si to nevšímajú a pokračujú dalej. Hlbšie a hlbšie. Potom mi do hlavy niečo vkladajú, niečo malé striebristej farby. Trochu to chladí no je to nič oproti tomu čo mi urobili potom. Ostrým nožíkom my rezajú brucho a s údivom sledujú všetky moje orgány ako pomali pracujú. NIE! NIE!!!  "

,, Ann upokojte sa , to nieje skutočné, Ann !!"

Doktorka sa ma snažila upokojiť  a držala mi ruky, aby som si neublížila. 

,,Ked napočítam do 10 zobudíte sa ....1.2.3..."

Pri čísle desať som otvorila oči a prekvapene pozrela na doktorku.

,,čo sa stalo ? Preboha čo sa stalo ? "

Doktorka mi ukázala video ktoré točila. Natočila ma počas celej hypnozy a ja som s bolesťou počúvala čo sa stalo v tú osudnú noc......

 

15.február 1983 

 

Ešte stále sa nemôžem spamätať z toho čo sa stalo. Velmi som to chcela vedieť, no teraz ked to viem by som na to radšej zabudla...Srdce mi zviera pocit úzkosti a to mi trápi nielen telo, ale aj dušu ...

 

9.máj 1987

 

Už  dlhší čas ma bolí spodná časť brucha a niekedy tá bolesť vystrelí až k panvi. Bola som aj u lekára no nič nezistil, ale ja si aj tak myslím, že mi niečo je. Cítim to, cítim to vo svojom vnútri. Akoby mi duša šepkala, že čoskoro zomriem  a môžem sa rozlúčiť akurát ešte s tími čo sú mi najbližší ...

 

10.júl 1989

 

Bolesti mi neutíchajú, ale lekári nemožu príst na to čo mi vlastne je. Poslali ma aj k psychologovi s tým, že je to možno len psychického povodu. Možno si tú bolest len namýšlam a moje telo je v poriadku. Robili mi aj rontgen hlavy no nič nenašli. Žeby si to čo mi dali do hlavy vzali spat ? 

 

30.september 1990

 

Je to zvláštne no vo sne ku mne prichádzajú zvláštny ludia a hovoria mi o minulosti , o ktorej nemám ani tušenie . Bojím sa aj vyslovit či len pomysliet no to čo mi povedali .

 

22.oktober 1990

 

Občas mám pocit , že moje telo sa rozpadá a nevládze dalej bojovat. Chodím pravidelne k psychologovi no on mi nedokáže pomoct. Nevie mi odblokovat tú bolest, ktorú pocitujem už niekolko rokov. Je to divnné , ale tá bolest príde tak neuveritelne rýchlo a nečakane a rovnako nečakane aj odíde. Pár dní si myslím, že umieram a o mesiac si ani nespomeniem, že ma niečo bolelo ,no o nejaký čas je to tu znova a kruh bolesti sa začne znovu.

 

29.november 1990

 

Dnes som dostala taký hrozný krč, že som skoro omdlela . Prišlo mi mdlo a keby som sa nechytila stola spadla by som. Bolesti prichádzajú akosy častejšie ako predtým a ovela intenzívnejšie .

 

1.jún 1991