Ružová záhrada
Okolo mňa je ružová záhrada
za moju dušu sa hľadá náhrada.
Srdce ma bolí, nevládze biť
už sa mi s touto bolesťou nechce žiť.
Čo mám z tohto nudného života?
Ešte ma k tomu tlačí aj bota.
Vyzúvam si topánku, pohladím nohu
a otočím tvár smerom hore k Bohu.
Kráčam bosá po zelenej trávičke,
slzy smútku sa objavili na mojej tváričke.
Nôž stískam v ruke, čo spravím teraz?
Budem to možno ľutovať neraz.
Čepeľ sa blíži k môjmu srdiečku,
krv steká z rany a slza sedí na viečku.
Klesám na zem na tú trávu zelenú
a tvár mám čoraz viac bledú.
Srdce už nebije to viem isto –
pred očami už mám hmlisto.
Vidím tunel a svetlo v pozadí –
otočím sa a pozriem do dlaní.
Zvieram ružovú halúzku zo záhrady,
ktorá mi zahojí všetky moje rany.
Zvieram ju opatrne medzi prstami,
bojím sa čo bude ďalej s nami.
Čože je to za postavu predo mnou?
Volá ma a chce hovoriť som ňou.
Vraj ešte nemôžem zomrieť v tejto chvíli
a stále mi výčitkami uši píli.
Pýta sa ma ako ma to mohlo napadnúť,
zobrať nôž a srdce si naň nabodnúť.
Už viem, že to bola chyba, ale čo teraz?
Možno ma oživí veď to spravil neraz.
Chytil ma za ruku, pobozkal na čelo,
mizne v diaľke, ale stále pozerám na neho.
Už ho nevidím, zmizol mi v diaľke,
pozriem na zem a privoniam k fialke.
Sadnem si na zem a pozerám okolo seba
asi som sa dostala do neba.
Okolo mňa plno kvetou, to je krása,
čo som to urobila do frasa!
Už nie som v tuneli, ale v nebi asi
tu skutočne nepotrebujú žiadne pasy.
Ľahnem si na trávu, pozriem hore
a zistím, že som znova dole.
Znova vidím tunel, znova svetlo.
Ale kde je záhrada? Niet to!
Vidím svoje telo ležať na posteli zrazu
a duša sa k nemu blíži odrazu.
Vznášam sa nad telom to je krása,
oživiť mŕtveho predsa dá sa.
Lekári behajú okolo môjho tela
a z ich sŕdc vychádza neskutočná neha.
Oživujú moje telo stále dookola,
pozriem na seba a vrátim sa znova.
Otváram oči, dýcham vzduch
do môjho tela sa vrátil môj duch.
Opäť žijem, vrátila som sa na svet,
keď tu zbadám na stole kvet.
Ružový púčik ako z tej záhrady
a pochopím, že za mňa niet náhrady.