trne ruží
Maličké dievčatko prichádza k prekrásnej červenej ružičke,
chce sa jej dotknúť, zistiť aké ma puky
no zrazu z kríkov rýchlo vytiahne ruky.
A krv sa valí zrazu po jej belavej blúzičke.
Pozrie sa smutne na ranu na ruke,
hlava sa jej točí a ruka je v muke.
Zatvára zelené oči, klesá k zemi od bolesti
o tejto krajine smútku sa už chýria zvesti.
Okolo dievčatka rastie tráva pomaly ale isto
nad krajinou už začína byť hmlisto.
Či je zima a či jar leží tam v tráve
mráz rumeň z jej líc láme.
Vyzerá sta bábika z krehkého porcelánu,
čo čaká kým príde deň a svetlo konečne
a bude šťastná na časy večné.
No nik nevie čo s ňou má osud v pláne.
Čaká tam už dobrých desať liet
aby sa mohla zobudiť a povedať pár viet.
Jej plavé vlasy sa ligocú v lúčoch slniečka,
počuť len tichý buchot jej slabého srdiečka.
Zrazu počuť v diaľke zvuk niekoľkých koní a hlasov.
Ktože môže prísť do týchto hrozných časov?
Mladík zosadne z koňa, príde k dievčine.
Pozrie na jej úbohé telo no nevie kto je na vine.
V diaľke zbadá ruže červené sťa krv.
Rýchlo sa rozbehol aby tam bol prv.
Nesmie ho nikto z ostatných predbehnúť,
a z koňov sa ani pohnúť.
Tasí meč, rýchlo ani neváha,
seká ruže jednu po druhej
a keď sú všetky preč, beží k dievčine tej,
no únava ho zrazu zmáha.
Pobozká dievčinu na pobledlé pery
a, že ju prebudí tomu veľmi verí.
Plavovláska zrazu otvorí zelené oči
A pred sebou princa v zbroji zočí.
Na jej perách zrazu úsmev nabehol,
keď jej ruku podal a k nej sa zohol.
Život do jej úbohého tela navrátil
a do smrti s ňou šťastne žil.