údolie divých ruží
Chlápätko malinké, sotva desať liet,
kráča so sestričkou no vzápätí jej niet.
,,Leo, poď sem rýchlo, pozri na tu krásu pred nami,
akoby naša mamička bola stále s nami.,,
Údolie ruží od výmyslu sveta,
Leo kráča za ňou a konáre z cesty zmetá.
Červené, ružové, žlté a či belavé
zrazu sa Zuzke zamotali do nich vlasy plavé.
Leo sa ich snaží vymotať z tŕní ruží,
no, že to nebude také ľahké tuší.
Nakoniec to zvládne, sadne zmorený na zem
dúfa, že toto nádherné údolie nie je len sen.
Zuzka tancuje, trhá ruže do kytičky,
aby vraj mala potom krásne sníčky.
Leo zatvára oči, únava ho zmáha
a o malú Zuzku sa trochu obáva.
Zaspal, vzápätí sa ale budí,
obzerá sa kde Zuzka je, myseľ ho to núti.
,,Zuzka, Zuzka kdeže si, odpovedz
a prečo si sa schovala mi povedz!,,
Samé ticho, tma už spriada svoje čierne nite,
Leo pomali kráča popri mesačnom svite.
Hľadá Zuzku, srdce mu bije rýchlo ako nikdy ešte,
má pocit, akoby im obom ktosi šepkal ,,bežte!,,
Slzy z očí mu tečú, smútok v duši má
no netuší kde malú Zuzku hľadať má.
,,Zuzička, Zuzka poď sem už to nie je smiešne, teraz v noci.,,
cíti akoby ho tie ruže mali vo svojej moci.
Nemôže sa dostať z údolia, blúdi tmou bezradne,
veru ťažké to je, keď ani na cestu nevidí poriadne.
Počuje hlasy, počuje spev, akoby ho ruže volali
a chceli povedať čo na srdci mali.
Padá na zem, o niečo sa potkol,
neverí čo vidí, keď sa toho dotkol.
Jeho malá sestrička v kaluži krvi leží
a hrôza so smútkom mu v tele beží.
Plače ešte viac ani nedýcha,
veď zomrela jeho sestrička, jeho pýcha.
Okolo hlavy červené ruže sa točia
a s radosťou sa v kaluži krvi močia.
Objíma sestričku, nechce v smrť jej uveriť,
chce to rýchlo na dobré zmeniť.
No návratu už niet pre ňu ani pre neho,
keď tu zrazu začuje v tichu svoje meno.
,,Leo, Leo, poď k nám, nemusíš sa báť,
my ty chceme len tvoj život vziať.,,
Ruže s úsmevom točia sa okolo neho,
pritom vyslovujú stále jeho meno.
Cíti už smrť na jazyku, smutne jej otvára
a spolu so sestričkou do krajiny mŕtvych sa vnára.