Vykúpenie z pekla
Stmieva sa, mesiačik žezlo preberá
a že tma ako v rohu bude to vyzerá.
Ema kráča v belavých šatočkách po lese,
stužka vo vlasoch, črievičky na nohách veď bola na plese.
Smutne pozerá na mesiac žiariaci nad ňou teraz,
ľutuje, že neposlúchla svoju pani, a to neraz!
Mala lúpať hrach a nie sa cez les plahočiť,
potom ešte aj nevlastných sestier hábočky močiť.
No ona sa aj tak rozhodla odísť z domu
veď keď macocha zistí to, nebude veriť tomu.
Zrazu počuje piskľavý zvuk, čo z kríkov sa valí
každý lúč mesiaca ju teraz strašne páli.
Kľačiac na zemi utiera si slzy z očí
a bolesť i smútok v kaluži močí.
Pomyslí si, že macocha ju aj tak nemá rada,
ona je vraj dokonalá a Ema zas sama vada.
,,Ako v pekle žila som! Možno ešte viac!
A teraz mi ešte ubližuje aj mesiac !
,,Prečo som musela žiť ako obyčajná slúžka,
keď sa k nám nasťahovala otcova družka?
Vraj som odpad spoločnosti, úplná nula
a odsúdená som, aby som bez duše cez život plula.
Mesiac sa usmieva, že Eme krv z uší sa vylieva,
teraz ako bez duše leží v prachu ako stena biela.
Srdce už nevládze biť, ruky a nohy chabnú,
ale možno by ešte žila, keby nemala pravdu!
Vykúpenie z pekla táto smrť pre ňu znamená.
Mach už halí celé jej telo, schoval už aj ramená.
Leží tam sťa bábika z krehkého porcelánu,
no že dnes umrela, nemala v plánu.
Mesiac spokojný so svojim činom
schoval sa za oblakovým dymom.
Ema bez života leží a leží
no ktosi zrazu ku nej z diaľky beží.
Princ pozrie na Emu, slza steká mu z očí,
nemôže veriť čo tu v machu zočí.
Bielučká, akoby len spala
a o chvíľu zobudiť sa mala.
Snaží sa ju prebudiť, vyslovuje jej meno,
sľubuje, že ak sa zaň vidá dostane veľké veno.
Odrazu však aj on v kŕčoch na zem padá,
asi k Eme cestu hľadá.
Umiera pomali, ale nechce sa tomu poddať,
myslí, že mu mesiačik mohol ešte šancu dať.
No mesiac šibalsky sa usmeje
keď vidí, že princ zomrel, u srdca ho zahreje.
Už svitá, slnko preberá štafetu zas,
nastal opäť deň plný krás.